V jednu krásnu septembrovú nedeľu (2.septembra) sme sa spolu s Katkou a Tomášom vybrali na najťažšiu trasu s pomedzi trás, MTB trasu Alžbeta v Slánskych vrchoch. Štartovali sme z Podhradíka, kde by ste nemali zablúdiť. Trasa je značená modrou a po krátkej chvíľke už bicyklujete po asfaltke miernym stúpaním do lesa.
Už po prvých pár metroch máte chuť zaznamenávať fotograficky krásu krajiny, do ktorej vstupujete, avšak sme sa prišli bicyklovať a nie fotiť. Tu na asfaltke som sa cítila ešte úplne bezpečne a v pohode. Zakrátko sme však prešli na lesnú cestu, ktorá sa začala miestami meniť na celkom slušnú zábavu. Keďže mám veľa skúsenosti s pádmi z bicykla, musím sa priznať, že som sa dosť obávala tejto trasy. Spočiatku som išla veľmi opatrne, keďže jazda v takom teréne mi bola ešte dosť cudzia. Nastali aj miesta kde som si radšej povedala, že bicykel potlačím, hlavne keď som zbadala stúpanie s dosť veľkými ostrými kameňmi. A keďže sme mali pred sebou celkom slušných skoro 70 km, nemala som sa kam ponáhľať.
Po nečakanom páde mojich o dosť cyklisticky skúsenejších kamarátov som sa tak trocha obrnila a po chvíľke sme už boli na jednom z prvých krásnych výhľadov. Ďalej sme šli po lesnej ale upravenej ceste, kde som sa cítila už celkom dobre, les nás príjemne chladil a jediné čo mne znepríjemňovalo náš výlet boli muchy.
Okrem toho, že sa po ceste sustredíte, aby ste nespadli, alebo sa kocháte výhľadom, prírodou či už odháňate muchy, je celkom dôležité všímať si aj cykloturistické značky, aby ste náhodou nezabudli odbočiť. Od začiatku sme išli po modrej značke. Kým sme sa dostali na križovatku kde sme trocha prekvapivo odbočili do ľava ešte po modrej značke a po pár metroch me sa napojili na červenú značku odbočením do prava.
Museli sme prekonať niekoľko zábran, ale už sa začala črtať opäť asfaltová cesta. Touto cestou sme sa dostali až k Zlatej studni, kde sme načeprali silu pri krásnom jazierku. Najedli sme sa a ošetrili rany. Katke sa podarilo nechtiac mi zlomiť okuliare, čiže mne sa začal ešte väčší boj s muškami.
Neďaleko križovatky pod Hrbom sme si dobrali vodu (odporúčam každému) a pokračovali stúpaním ďalej po asfaltovej ceste.
Teplé popoludnie na bicykli je asi najlepšie stráviť v lese, kde sa tešíte na každý tieň stromu, do ktorého vojdete. A aj keď sa nám cesta zmenila z asfaltky na kamenistú, mne to vôbec neprekážalo, keďže tam bolo o pár stupňov chladnejšie. A zrazu sme sa dostali na lúku pod Oblíkom, kto tam nebol má sa na čo tešiť. Prekrásný pohľad na krajinu. Opäť neviete čo máte skôr fotiť. Najlepšie však je vidieť na vlastné oči.
Cesta na Krížne cesty bola pre mňa už naozaj zábava, a hlavne taký môj malý boj o nespadnutie v teréne v akom som ešte naozaj nikdy predtým nebicyklovala. Prevažné klesanie kde som však naozaj nemala čas pozerať na značky, keďže som celkom tvrdo bojovala. Terén tejto trasy sa neustále menil a ďalší úsek bol pre mňa už malina, pohodová jazda po staršej asfaltke a ceste s malými kameňmi. Optimizmus mi vydržal až kým sme neprišli do bodu, keď sa asfalt opäť zmenil na lesnú cestu, tu sme si všetci povedali, že to nemá zmysel, a tak sme sa aspoň popri tlačení bicyklov porozprávali.Celkom dlho.
Dlhé stúpanie s premenlivým terénom, kameňmi, balvanmi aj trávou, ale za to krásne výhľady. Keď sme naše bicykle dotalčili na vrchol stúpania boli sme šťastní a musím povedať, že som po ceste hore mala chuť nechať tam bicykel a výjsť si to len tak v tretrách hore. Ak to však celé prejdete verte, že už nič ťažšie Vás na tejto trase nečaká.
Pri križovatke Pod Praporcom, uprostred lesa, sme sa po červenej šípke vydali klesaním až do Zamutova, kde sme si dali konečne kávu a nabrali trocha energie na stúpanie, ktoré nás čakalo. Po celom dni sme všetci odcenili kvality asfaltovej cesty a stúpanie mi po prejdení celej trasy, až tak veľmi nevadilo, len sa miestami zdalo trocha nekonečné ale za to príjemné s minimálnou premávkou áut. Kým sme vyšli nad Zlatú Baňu začalo sa nám aj trocha stmievať.
Našťastie sme sa obliekli do reflexných odevov, aby nás vodiči na tejto už frekventovanejšej ceste, lepšie videli pri zjazde do Prešova, kde sa naša cesta jednej krásnej septembrovej nedele šťastne skončila. Pre mňa možno omnoho šťastnejsie, keďže sa mi podarilo celú trasu ani raz nespadnúť.
