Osemnásty november je dátum, kedy väčšina vyznávačov cestnej cyklistiky už pomaly uvažuje nad oprášením trenažérov a začatím zimnej prípravy na nasledujúci rok. Aj napriek tomu som však dal počasiu ešte poslednú šancu a rozhodol som sa zlomiť vlastného brata, aby ma svojou spoločnosťou poctil na poslednom dlhšom cyklovýjazde tejto sezóny.
Trasa mala spočiatku viacero variánt a vedeli sme že v ďeň jazdy budeme o čosi múdrejší, než z pozorovania meteorologického modelu na internete. Tak sa aj stalo a v nedeľu sme vyrazili autom do Lipian pri Sabinove, aby sme odtiaľ pokračovali na cestných bicykloch naprieč Levočskými vrchmi v smere na Levoču. Kedže pomaly končiaca jeseň nám pripravila svieže ráno a následne aj celý deň, bolo dôležité dbať na správne vrstvenie oblečenia pre dosiahnutie komfortu počas jazdy. Dva až tri stupne nad bodom mrazu nás prinútili siahnuť aj po opatreniach ako napríklad obaľovanie špičiek nôh do alobalovej fólie, čo sa nakoniec ukázalo ako veľmi efektívna forma boja s ozjabajúcimi prstami v tretrách. Prvý po nej siahol cyklobrat Tomáš. Keď zistil, že sa bude musieť o zázračný kusok hliníkovej fólie podeliť, neostalo mu nič len vymýšľať vtípky na tému, čo všetko si ešte mohol obaliť s tým množstvom fólie, ktorá skončila v mojich tretrách.
Patrične odizolovaní sme ešte doplnili energiu teplým čajom a vyrazili, aby sme si okolo obeda stihli dať kávu na námestí v Levoči.
Cesta už od začiatku bola suchá a na počudovanie sme za celý deň stretli len minimálne množstvo áut. Za značkou Lipany sme v smere na Krivany, Torysu, Brezovicu a Nižný/Vyšný Slavkov začali pociťovať mierny severný vetrík, ktorý mierne komplikoval našu snahu o zahriatie sa na prevádzkovú teplotu. Tento problém sa však vyriešil sám, akonáhle sa profil za Torysou začal nebadane dvíhať až po križovatku ciest za odbočkou do Vyšného Slavkova. Práve v tejto križovatke, po pravej strane, začína krásne rovnomerné stúpanie smerom na obec Brutovce, ktorá leží už vo výške cca 950 m.n.m..
Jedná sa o úsek dlhý cca 5 kilometrov v priemernom sklone 6%. Asfalt je tam prekvapivo vo veľmi dobrom stave a ešte prekvapivejšie je vidieť klopenie vozovky v nasledujúcich dvoch 180° zákrutách. Je to jav u nás na východe sporadický. Práve pre to, správne klopenie cesty vo veľkej miere napomáha lepšie zvládnuť zákruty pri zjazde. Na vrchu tohto kopca sa pred nami otvorila krajina ponúkajúca výhľady najmä na Vysoké Tatry, a tiež je z týchto miest krásne viditeľné napr. celé Spišské podhradie.
Od obce Brutovce má cesta svojou povahou skôr zvlnený profil, keďže krátke stúpania striedajú podobne krátke klesania. Počasie a pokročilá jeseň nám bohužiaľ nedopriali veľa slnka, a tým aj menej príležitostí vychutnať si pohľadom okolie. Práve to nám však pravdepodobne umožnilo sústrediť sa skôr na okolité obydlia a množstvo starých, ale fungujúcich družstevných areálov. Už v Oľšavici sme si začali všímať prvky charakteristické pre tradičnú spišskú ľudovú architektúru. Tých už smerom do Levoče s našľapanými kilometrami len pribúdalo. V úseku cesty, po ktorom nasleduje už len dlhý zjazd priamo pred brány Levoče, sa nachádzalo ďalšie stredne náročné stúpanie. Začínalo niekde pred obcou Nižné Repáše, v úseku, kde cesta pretína nedaľeko prameniacu Torysu. Za Vyšnými Repášmi sme znova museli trošku zvýšiť intenzitu, keďže nasledovalo zopár strmejších stúpaní v zákrutách. Tieto zákruty nám svojim klopením zase len pripomínali, ako si ich pri zjazde budeme užívať. Stúpanie vystriedala rovinka na vrchu kopca neďaleko od bežkárskeho areálu.
Pri následnej prestávke a občerstvovaní sme si nemohli nevšimnúť zaujímavý jav. Išlo konkrétne o badateľný súvis medzi vrstvením Tomášovho oblečenia a množstvom vrstiev v lepeňákoch, ktoré som s láskou pripravil deň pred tým, než som sa o ne s takmer rovnakou láskou podelil. Pri pohľade na jednotlivé vrstvy oblečenia by muselo byť každému jasné, že sme nepodcenili situáciu a boli pripravený aj na najhoršie.
Po kopci srandy na vrchu kopca nasledoval výživný zjazd po suchom asfalte. Tento úsek nás vyviedol za obcou Uloža priamo na hlavnú cestu pred značku Levoča. Zakrátko sme sa ocitli priamo v práve opravovanom historickom centre mesta. Keďže bola nedeľa a mesto prázdne, chvíľu sme mali problém nájsť kaviareň.
Nakoniec sme sa posadili v cukrárni s výhľadom na starú radnicu a miernym zápachom laku na nechty, ktorý bol pravdepodobne nedávno použitý slečnou čašníčkou. Káva doplnila potrebné sily na návrat do Lipian. Ešte posledné dokumentačné foto pred ostrým štartom a poďho do kopcov.
Počasie sa mierne zhoršilo a zatiahnutú oblohu začal dopĺňať svieži vetrík, no zväčša od chrbta. Áut stále nepribúdalo, aj napriek tomu, že nedeľné popoludnie bolo v plnom prúde. Zhodli sme sa, že touto trasou by mohol v budúcnosti pokojne viesť náš letný výjazd s nocľahom niekde na lúke.
Cesta nám ubehla rýchlejšie než sme čakali, a zrazu sme sa ocitli pred krásnym zjazdom z Brutoviec až po úroveň Vyšného Slavkova, odkiaľ už terén klesal iba pozvoľna. Zákruty o 180° sme vyrezali s dôrazom na to, že sú to naše posledné tento rok a posledných 20 kilometrov nám, aj napriek snehovej prehánke, zbehlo vo svižnom tempe až po cieľ našej spiatočnej jazdy Lipany-Levoča-Lipany.
