Vždy som sa chcela zájsť pozrieť do Národného parku Poloniny. Konečne sa mi to podarilo. Spojila som príjemné s užitočným, jazdu bicyklom na trase Stakčín – Nová Sedlica a obdivovanie miestnej prírody. V Prešove sme ráno sadli s priateľmi do auta a odviezli sa do Stakčína, kde sme nasadli na bicykle. Dá sa tam dostať aj vlakom, priveziete sa do Sniny a začnete jazdu tam, ale my sme si vybrali pohodlnejší spôsob – auto. Počasie nebolo nič moc.
Vyzeralo to na deň s možnosťou dažďa. Neodradilo nás to, v rámci hesla, „neexistuje zlé počasie, iba zle oblečený cyklista“. Samozrejme, sme si zabudli blatníky na zadné kolesá, tak neostávalo iné, než si ich vyrobiť. Postačila PET fľaša od minerálky a blatníky boli na svete. V Stakčíne sme si museli urobiť prvú fotku pri miestnom tanku, ktorý tam pripomína boje, odohrávajúce sa na tomto území počas druhej svetovej vojny. My sme sa tam ocitli v deň štátneho sviatku, víťazstva nad fašizmom, bola by teda hanba neodfotiť sa tam. A povedzme si narovinu, mať fotku s tankom by chcel predsa každý.
Blízko tanku sa nachádza informačný rázcestník s označením cyklotrás, ktorý nás nasmeroval von zo Stakčína smerom na Novú Sedlicu a oznámil nám, že nás čaká pekných 37,5km šľapania do pedálov. Zopár kilometrov za Stakčínom, po krátkom, zato celkom intenzívnom stúpaní, sme sa ocitli pri priehrade Stariná. Cestou nás obklopovali sviežo zelené jarné lesy a ticho prírody. Pri priehrade na kopci po pravej strane cesty sa nachádzala vyhliadka, na ktorú sa oplatí vybehnúť. Naskytne sa z nej výhľad na priehradu a krásy okolia. Pri priehrade sa nachádzala informačná tabuľa o Parku tmavej oblohy, ktorý je súčasťou Národného parku Poloniny. Neskôr celú trasu až do Novej Sedlice lemujú informačné tabule o tomto Parku tmavej oblohy.
Od priehrady sme sa príjemným zjazdom dostali do údolia a z neho miernym stúpaním zase k priesmyku a prírodnému geologickému útvaru Dara, ktorý slúži ako náučná geologická lokalita vzniku karpatského flyšového pásma.
Z priesmyku sme sa ďalším zjazdom dostali do dedinky Príslop. Od Príslopu sme už pokračovali v jazde Uličskou dolinou po mierne zvlnenom teréne cez obec Kolbasov až do Ulíča. V obci Ulíč sa nachádzali rôzne zaujímavosti, na ktoré sa oplatí hodiť cestou očkom a nachvíľu sa pristaviť. Napríklad, je to park miniatúrnych drevených kostolíkov a napodobenina meteoritu, ktorý bol nájdený v minulosti na danom území. V centre obce Ulíč sme sa stretli opäť s rázcestníkom, ktorý nám ukázal správny smer na dedinku Uličské Krivé. V dedinke Uličské krivé sme si obzreli krásny drevený kostolík a prečítali si niečo o jeho histórii z informačných tabúľ. Za Uličským Krivým sa zamračené počasie prejavilo naplno a spŕchol mierny dážď, netrval však veľmi dlho.
Kým sme dorazili do dedinky Zboj, nás slnko vydierajúce sa spomedzi mrakov, celkom osušilo. Cestou do Zboja, sme prechádzali krásnymi lesmi popri rieke plnej skál a mierne zakalenej vody po nedávnom daždi. Do Novej Sedlice to už nebolo ďaleko. V centre obce ma pobavil rusínsko – slovenský slovník, vytvorený na drevených tabliach s obrázkami a pojmami. Tabule obsahovali rôzne pojmy v rusínskom a slovenskom jazyku. Rozšírila som si slovnú zásobu z rusínčiny Už viem, že mravec sa rusínky povie morongeľ. Škoda, že som si viac slov nezapamätala. Tiež sa tam nachádzala miniatúra dreveného kostolíka. Jeho originálna verzia v pôvodnej veľkosti bola z obce prevezená do skanzenu vo Svidníku, ak si dobre pamätám.
No, a keďže sme boli v centre cieľovej dedinky, ktorá je zároveň najvýchodnejšou obcou Slovenska, museli sme sa zájsť pozrieť aj na jej najvýchodnejší koniec. Tam sa značenie našej cyklotrasy končilo. Cestou na koniec dediny ma veľmi pobavila zastávka s názvom Konečná, vzhľadom na polohu obce, kde sa už aj muchy otáčajú a za ňou nás čaká už len ukrajinsko-slovenská hranica a milí páni z pohraničnej stráže, bol to zábavný pohľad. Spravili sme si zopár cieľových fotiek a po krátkom občerstvení sme sa vybrali rovnakou cestou späť.
Spiatočných 37,5 km ubehlo veľmi rýchlo. Počasie sa začínalo opäť kaziť a nechceli sme zmoknúť, tak sme si povedali, že sa pokúsime vrátiť, čo najrýchlejšie, bez zbytočných zastávok. Okrem počasia nás, a hlavne mňa, motivoval k rýchlejšej jazde pocit hladu. Na cestu sme si zabalili zopár energetických tyčiniek, ale po toľkých kilometroch to samozrejme veľmi nestačilo. Cestou v Ulíči sme síce mali možnosť najesť sa v miestnom penzióne, ale uvážili sme, že s takýmto plným žalúdkom by bolo náročné točiť pedálmi. Neostávalo iné, než vydržať s iontovým nápojom a vodou. Musím priznať, že stúpanie od Príslopu k priesmyku, a potom k nádrži už nebola pre mňa žiadna sranda. Nasadením pomalého vyrovnaného tempa som to nakoniec dala. Od nádrže sme sa už len zviezli dole kopcom, prebehli sme miernymi vlnkami a ocitli sa na parádnej rovinke vedúcej až do centra Stakčína. Táto rovinka si pýta poriadne to na nej rozpumpovať, dať si prípadne nejaký ten špurtík. Samozrejme, neodolala som.
Hlad, nehlad, poďme! Cyklo výlet do Polonín sa teda skončil. Cestou domov sme sa ešte autom zastavili v reštaurácii v Humennom doplniť minuté jouly. Na túto trasu sa ešte rada vrátim, a možno vezmem stan a ostanem aspoň na jednu noc, obdivovať aj krásy tmavej oblohy.