Letná cyklosezóna sa nebadane prehupla do jesennej a vďaka priaznivym podmienkam bolo reálne bicyklovať aj v lokalitách, kde po minulé roky o takomto čase, bolo už dávno po všetkom. Prvého novembra sa už bohužiaľ neoplatí, ani nevyplatí, plánovať nejakú vážnu vysokohorskú túru, ale ak to počasie dovolí, určite treba využiť posledné príležitosti a vybehnúť za aktivitou do exteriérov.
Tatranské chodníky sú prvý deň oficiálne uzavreté, čo ale neplatí pre doliny, a tak v rámci priaznivej predpovede počasia a voľného sviatočného štvrtka treba využiť šancu. Príležitostí na túru v Tatrách je o takomto čase menej. Ja som mal v hľadáčiku prejazd Tichou a Kôprovou dolinou v rámci naplnenia tohto sezónnych predsavzatí. Vedel som, že sú to tiahle doliny kdesi na západnom okraji Vysokých Tatier, plné medveďov a pozostatkov veternej kalamity. No vedel som tiež, že viac informácii pre vytvorenie vlastného obrazu sa mi predsa len dostane, až keď osobne navštívim tento priestor.
V sviatočné ráno sme to s priateľkou skoro zabalili už doma, keďže predpoveď počasia bola všeliaká. Z doterajších skúseností z bicyklovania v Tatrách som však usúdil, že hmlisto v meste znamená polooblačno na horách a nakoniec som nebol vôbec daleko od pravdy. Už príjazdom cez stúpanie na Štrbské pleso nám bolo jasné, že toto bude jeden z tých krajších dní v Tatrách, a že predsa len sa oplatilo celé to balenie. Východiskovým bodom tejto cyklotúry bolo staré, ale pekné, rozľahlé parkovisko v Podbanskom. Z tohto miesta sa dá dostať na cykloznačku priamo cez susediaci horský potok, ktorého brehy prepája drevený most.
Veľmi pekné miesto na prvé fotky nás vyviedlo na asfalt a po chvíľke jazdy sme sa ocitli na rázcestí. Na tejto križovatke sa nachádza rázcestník informujúci o smeroch a značeniach. My volíme na zahriatie cestu Kôprovou dolinou. Je to kratšia, no z počiatku strmšia trasa. Zahriatie tak prebehlo skôr, ako sme to mali v pláne. V úvode modrej trasy sa nachádza rampa, ktorú treba obísť a mať ju na pamäti hlavne pri zjazde počas návratu.Cesta Kôprovou dolinou bola po úvodných strmších miestach už plynulejšia a kvalitou asfaltu vhodná skôr na pohodlnú jazdu horským bicyklom. Vďaka priaznivému počasiu sme si mohli užiť výhľady na okolité hrebene a najmä dominantný Kriváň, ktorý nápadne vytŕča svojím náklonom do doliny.
7,8 kilometrová cyklotrasa sa končí označením upozorňujúcim, že ďalej je možné pokračovať už len po svojich. Keďže zamykať bicykel uprostred lesa nebola bezpečná predstava, nestalo sa tak a v úrovni Kmeťovho vodopádu sme to otočili na spiatočnú cestu.
Vzhľadom na pekné počasie sme stretávali na naozaj veľa cykloturistov. Nečakal som takúto účasť, no značný podiel na popularizácii cyklistiky v týchto lokalitách má jednoznačne aj neďaleká požičovňa E-bicyklov. Tieto miesta sú na pešiu turistiku asi až príliš monotónne a nevedia konkurovať klasickým výhľadovkám. Elektro bicykle a klasické bicykle sú preto asi aj logickou voľbou u turistov, ktorí nemajú problém sadnúť a šľapať.
Pri zjazde dolinou si človek rýchlo uvedomí, že predsa len to bolo celý čas trošku “do kopca”. Návrat vie byť svižný, no treba dbať na opatrnosť a ohľaduplne obchádzať peších turistov, či oproti smerujúcich cyklistov.
Zakrátko sme boli späť pri rampe a na križovatke ostro odbočili, pretože po pravej ruke sa nám otvárala druhá polovica tatranského cyklo dňa.
Tichá dolina je v úvode široký horský priestor plný zvyškov veternej kalamity, ktorej znaky ale po úvodnom kilometri ostávajú za chrbtom. Asfaltový povrch bol mierne hrboľatejší, asi z dôvodu, že celý profil zelenej trasy je menej strmý a tým pádom dostáva viac zabrať kvôli mrznutiu vody na jeho povrchu.
Koncom leta sa v tejto lokalite vyskytla prívalová povodeň, čo malo za následok strhnutie zopár mostíkov a podmytie niektorých úsekov ciest. V deň nášho výletu už boli všetky následky odstránené, nové mostíky na pôvodnom mieste a dokonca aj úseky chýbajúcej cesty pekne vyštrkované a uspôsobené na prejazd. Tichá dolina je síce menej náročná na prevýšenie, ale o to dlhšia trasa než jej susedka. Jedenástym kilometrom v nohách sa nám otvorilo priestranstvo na konci doliny, kde stojí prístrešok so sedením na oddych. Okolitý priestor ponúka panoramatický výhľad na všetky strany a je sa na čo pozerať.
Počasie nám stále prialo, a tak v rámci výhľadov bolo čo obdivovať. Pokojné miesto obklopené hrebeňmi slovenských a poľských Vysokých Tatier právom nesie prívlastok “tiché”.
Po občerstvujúcom posedení a pofotení sme v rámci návratu počas zjazdu stretli ešte slušné množstvo cyklo i peších turistov. To by možno mohlo naznačovať, že nie je potrebné sa obávať návštevy týchto dolín z dôvodu vysokého výskytu divej zvery. Tá pobehuje kdesi hlboko v lese. Návrat dolinou o preteky s prúdom svižného horského potoka nás vyviedol v známych miestach pod úrovňou hotela v Podbanskom.
Nakoniec tento pohodový horsko cyklistický deň parádne padol pred posledným pracovným dňom, a zároveň o ďalší kúsok privrel dvere zatvárajúce sa za sezónou 2018.
