Páči sa mi, že jeseň je posledných pár rokov teplá a slnečná. Teší ma to najmä ako cyklistku. Keďže nám cyklistom počasie praje, je potrebné to využiť. Prvý novembrový deň sme s priateľom využili presne v tomto duchu na cyklo – výlet z Lipian do Levočskej doliny.
Keďže sa skôr stmieva, chceli sme vyštartovať skôr, aby sme to stihli otočiť späť do tmy. Autom sme sa dopravili do Lipian. Zaparkovali na parkovisku pri pošte v centre mesta. Začali sme z auta vyberať bicykle, keď si priateľ uvedomil, že jeho tretry ostali doma. Čo teraz? Vraveli sme si. Scenárov možných riešení bolo viacero, ale reálny bol jediný, vrátiť sa do Prešova pre tretry a dohnať ma niekde na ceste. Ja som sa teda pomaly vybrala na trasu a priateľ fičal na otočku do Prešova.
Vietor nefúkal, zubaté slniečko svietilo a ohrievalo ranný chladný vzduch. Ideálne podmienky pre cyklistu, vravela som si. Pomaly som si šľapala smerom na Krivany a snažila sa dávať si pozor na okoloidúcich sviatočných vodičov. Tých bolo na cestách v ten deň neúrekom. V Krivanoch som sa pristavila na mini námestíčku a cvakla zopár fotiek s miestnymi drevenými sochami.
Spokojná jazda bez vetra sa však zrazu za Krivanmi zmenila na jazdu s parádnym protivetrom. Zjavne som si nepozrela dobre predpoveď, alebo sa vietor rozhodol predsa trošku zafúkať. Terén od Krivian sa celý čas mierne dvíhal a s protivetrom to bola celkom zaujímavá jazda. Mala som miestami pocit, že točím, a pritom stojím na mieste. Prvá časť trasy viedla cez kotlinu, v ktorej ležia dedinky Torysa, Brezovica, Brezovička a Nižný Slavkov.
Kamarát vietor sa nenechal zahanbiť a robil si zo mňa srandu cestou celou kotlinou až po Nižný Slavkov. Za Nižným Slavkovom, inak veľmi peknou dedinkou s dreveničkami, sa cesta začala viac dvíhať smerom na vrch Papučar. O tom, že smerujem k nemu ma upozornil rázcestník. Bolo veľmi zaujímavé, že celou cestou od Lipian som nestretla žiadny rázcestník, ani značku C označujúcu cyklotrasu. Prvý takýto označovač cyklotrasy sa objavil až za Nižným Slavkovom. Následne nás už značky sprevádzali až do Levočskej doliny. Za Nižným Slavkovom sa ku mne pripojil už aj priateľ, tak sme mohli vetru a stúpajúcemu terénu odolávať spoločne.
Z Papučara viedla cesta na Brutovce krásnymi serpentínami, lemovanými do žlta sfarbeným smrekovcom opadavým. Stúpanie bolo značné, ale nie nezvládnuteľné. Približne rovnaké celý čas. Takže sa dalo šľapať rovnomerne v tempe až hore. Na vrchole nám bol odmenou parádny výhľad na okolité kopce, lesy a jesenné farby prírody. Do Brutoviec, to už za serpentínami nebolo ďaleko, cesta stále stúpala, samozrejme už o dosť miernejšie.
Krátky zjazd do dedinky potešil nohy a dušu, avšak ešte nás čakal celkom pekný kopček nad dedinou smerom na Oľšavicu. Cestou na kopček som doplnila tekutiny pri prameni sv. Vavrinca. Počas stúpania nad Brutovce sa k nám pripojil kamarát a ešte jeden pre mňa neznámy cyklista v zelenom drese cykloklubu Kežmarok. Zjazd do Oľšavice sme si teda užili už vo väčšej skupine.
Za Oľšavicou sme pokračovali ďalej mierne dole kopcom na Nižné Repáše, v ktorých sme odbočili smerom doprava na dedinku Torysky. V Toryskách sme sa rozlúčili s dvoma spolujazdcami. Netrúfli si totiž na cestných bicykloch pokračovať v ceste do Levočskej doliny. Cesta z Torysiek bola v značne zlom stave. My sme to však riskli aj na cesťákoch. Pumpu a náradie pre prípadné defekty sme mali pre istotu samozrejme so sebou. Poviem vám, čakala som cestu v horšom stave, ale našťastie prvé úseky neboli až také strašidelné.
Kamenisto-štrkovo-prašná cesta, v minulých časoch asi asfaltová, dnes už len v blahej pamäti, sa strmšie dvíhala nad dedinu. Najhorší bol úsek v dedine, potom sa to už zlepšilo na asfalt sem tam s dierou. Nad dedinou bol nádherný výhľad na okolité lúky a pasienky. Potom sme sa zviezli do lesa, odkiaľ sme pokračovali až k poľovníckej chate Hrby. Cesta v lese stúpala smerom k chate a bola pokrytá dierami, výmoľmi a ihličím. Za chatou nás čakalo klesanie a zjazd. Zo začiatku bola cesta celkom rovná, na zjazd priam výborná, ale postupne sa začala meniť, pribudli výmole, napadané ihličie, mláky a blato. Bolo nutné byť ozaj opatrný. Zjazd viedol aj cez pekné serpentíny a terén začínal byť celkom strmý. Šetriť s opatrnosťou nebolo v tomto prípade veľmi múdre.
Posledný úsek pred dojazdom do Levočskej doliny, časť Podhrby bol kvalitatívne najhorší a v kombinácii aj s najstrmším profilom najnebezpečnejší. Našťastie sme ho bez zranení a defektov zvládli. Z tejto časti doliny sme už nepokračovali ďalej až do lyžiarskeho strediska, pretože sme sa chceli vrátiť ešte za svetla k autu, ktoré priateľ nechal v Brezovici, namiesto Lipian, aby ušetril čas a čím skôr ma dobehol.
Túto trasu odporúčam zdatným a stredne zdatným cyklistom, ktorí sa neboja jazdy s protivetrom a stúpajúceho profilu trasy. Odmenou je cesta späť, ktorá má z dvoch tretín klesajúci charakter. My sme trasu zvládli na cestných bicykloch, ale bezpečnejšia a istejšia by bola v poslednej časti od Torysiek na krossových, prípadne horských bicykloch. Nás od použitia krossových bicyklov však odrádzal asfaltový terén a stúpanie v prvých dvoch tretinách trasy. Takže je už na každom, ktorý typ bicykla si zvolí.
