Už dlho sa chystám do Polonín, lebo že vraj je tam pekne. Podarilo sa mi to až teraz. A fakt je tam pekne. A vôbec tam nie je veľa ľudí, povedal by som že skoro nikto. Keď to porovnám s Vysokými Tatrami, tak je tam úplne že nikto.
Poloniny sú národný park a málokto vie, ako pekne tam je. Ja som ostal opäť (ako vždy 🙂 )milo prekvapený. Trasu som začal v Stakčíne a tento krát mi spoločnosť robil kamoš Tomáš.Začali sme v Stakčíne na námestí pri tanku. Hej tanku, je tam pomník (Tank T34) s menami padlých hrdinov, ktorý pripomína udalosti druhej svetovej vojny, ktoré sa tam odohrali pochopiteľne počas druhej svetovej vojny.
Od pomníka sme vyrazili po ceste smerom do dediny Príslop. Po asi 2,5 km úseku viac-menej po rovine, sme dorazili ku prvému stúpaniu. Na značke bolo napísané priemerné 9% stúpanie. Miestami to ale podľa mňa bolo aj 12%. Nie je to však dlhý úsek, okolo 1,5km. Takže ľahký prevod a ideš. (pre tích čo sa vyznajú – samozrejme 53×11). Vystúpali sme vpodstate ku priehrade vodnej nádrže Starina, ktorá slúži ako zdroj pitnej vody pre vychodné slovensko a zároveň je to najväčší zdroj pitnej vody na Slovensku. Pri ceste sa nachádza aj výhliadka, je to asi 30 metrov do prudkého kopca nad cestou, odkiaľ je pekný výhľad na celú Starinu. My sme ale pokračovali ďalej a povedali si že sa tu zastavíme až na záver našej trasy, po ceste naspäť.
Počasie sme mali síce pekné, ale horúčava bola na slnku v niektorých úsekoch na nevydržanie. Od priehrady cesta pokračuje asi kilometer vpodstate po rovinke. A tu sa dostávame ku ďalšiemu zaujímavému úseku našej trasy. Približne 2km stúpanie s podobným sklonom ako prvé stúpanie ktoré sme už mali za sebou.
Stretli sme tu aj dvoch cyklistov, ktorí sa tiež pasovali s prudkým kopcom. Na konci stúpania sa nachádza zaujímavý prírodný útvar. Cesta sa tu zarezáva do kopca a tento úsek sa volá Berezovecké sedlo. Na informačnej tabuli som sa dozvedel že ide o flyšový masív, kde sa striedajú pieskovce a ílovce a v podstate v minulosti išlo o morské dno. Toľko geologické okienko. Čo to sa dá dočítať aj na informačných tabuliach pri ceste. Pokračujeme ďalej.
Odtiaľ sa púšťame dole kopcom po pekných esíčkovitých zákrutách približne kilometer. No a tu začína ( bohužiaľ) dalšie stúpanie, približne 1 a pol kilometra. Neostáva nám nič iné, len to vydržať až na vrch, pretože tu už začiná zaslúžený zjazd do dediny Ulíč, ktorý má dĺžku približne 15km! Konečne.
Po ceste do Ulíča prechádzame ešte cez dediny Príslop a môj obľúbený Kolbasov. Celá trasa sa vlastne ťahá dolinou s prudšími úsekmi v prvej polovici a miernejším úsekom v druhej polovici, ktorá sa nám už zdá že ideme vlastne po rovinke, ale strašne dobre nám to ide 🙂 Tu by sa zišlo ešte spomenúť, že cesta v tomto zjazde bola na pár úsekoch trochu rozbitá, ale bolo to bez problémov zjazdné aj na našich cestých bicykloch.
Dorazili sme do dediny Ulič. Ktorá je už iba približne 2km od Slovensko – Ukrainskej hranice. Zastavili sme sa tu pri peknom parku, kde boli vystavené zmenšené modely drevených kostolíkov z okolia. Našli sme tu aj informačné tabule a model asteroidu. V tejto oblasti sa totiž nachádza astronomické observatórium Kolonica a tento model je modelom reálneho asteroidu, ktorý objavili v tomto observatóriu, pomocou najväčšieho ďalekohľadu na Slovensku, ktorý sa tam nachádza. Nazvali ho Asteroid Poloniny. Ešte stojí za zmienku, že toto observatórium sa tu nachádza preto, lebo oblasť Polonín má veľmi dobré svetelné podmienky na astronomické pozorovanie, pretože je tu veľmi nízke svetelné znečistenie, čo v praxi znamená že je vidieť viac objektov na oblohe ako niekde pri meste.
Pokračujeme teda ďaľej a cesta sa v dedine stáča na severo – východ, smerom do dediny Nová sedlica. Dá sa povedať, že premávka je počas celej trasy takmer žiadna. Z čoho sa my cyklisti veľmi tešíme a fičíme. Fičíme cez dlhé kukuričné pole, kde cesta pomaly mierne stúpa a po 7km popri Hlbokom potoku sa dostávame na dalšie zaujímavé miesto, kde sa potok pri ceste zarezáva do skaly.
O chvíľu sa dostávame do posledného úseku našej trasy. Tu sa nám otvorila scenéria doliny ktorá sa ťahá až do dediny Nová Sedlica. Prechádzame cez dedinku Zboj, kde sa pri ceste nachádza viacero opustených domov.
Tak a dostávame sa do konečného bodu našej trasy – Nová sedlica. Doslova konečnému, pretože tu sa cesta končí. Proste koniec. Bohužial ďalej už cesta nevedie. Jedine po lese. Sme v podstate v najvýchodnejšom cípe Slovenska. Všade na okolo je iba les. Je tu dokonca aj Bukový prales.
V dedine sa nám podarilo nájsť reštauráciu. Kde sme si dali kávu a vodu. Keď sme sa už zberali naspäť, spustila sa zrazu prietrž mračien a vyzeralo to chvíľu všelijako. Prečkali sme teda v reštike ešte chvíľu. Zatiaľ nám aspoň miestny dedo s pivom v ruke a lámanou rusnácko-slovenčinou rozrozprával príbeh, ako sa v šesťdesiatom-druhom učil pri sviečke, lebo nebola elektrina a potom keď zaviedli elektrinu, 30-tka žiarovka oslepovala celú dedinu.
Prestalo ale pršať, tak sme sa vybrali naspäť. Vpodstate sme boli ešte iba v polovici trasy, pretože dosiaľ sme prešli približne 40km a treba sa aj vrátiť nie?
Naspäť sa išlo super, lebo dážď trochu osviežil vzduch a pribludly aj mraky, takže slnko už až tak nepražilo. Premávka bola stále takmer nulová, no už som začínal cítiť nejaké tie kilometre v nohách, predsa len profil trasy bol zatiaľ stále hore alebo dole. Cestou nazad bolo treba vyštverať sa ešte na všetky kopce, ktoré som už spomínal, len z opačnej strany. Ale v zásade to bola podobná obtiažnosť ako cestou tam. Na záver sme sa zastavili ešte na výhliadke, o ktorej som Vám už hovoril na začiatku. A bol tam naozaj krásny výhľad na celú Starinu. Z dola od cesty ju vôbec nebolo tak pekne vidieť, takže odporúčam si tam vybehnúť. Stojí to zato.
Tak a odtiaľ nás čakal už iba príjemný 6 kilometrový úsek dole kopcom až naspäť do Stakčína. Urobili sme si ešte zopár fotiek pri tanku v parku, naložili bicykle a išli sa uvariť v aute cestou naspäť domov. Čo dodať na záver. Určite sa túto trasu oplatí prejsť, hoci je celkom dlhá a trochu od ruky. No bez problémov sa tu dá dostať na aute, prípadne klimatizovaným vlakom z Prešova, kde sa dajú odložiť aj bicykle. Vlak ide až do Sniny, čo je ani nie 10 km od Stakčína. Premávka na cyklotrase je nízka, takže si človek dokáže oddýchnuť bez stresu aj keď je na ceste.
